Všetci prichádzame na tento svet s úzkosťou. Najprv maminou, ktorá sa bojí o svoje dieťa i o seba.
A potom zaplačeme my, lebo nevieme ani ako začať.
Je to ako keby nás niekto hodil do vody bez toho, aby nám povedal, že máme plávať.
Učíme sa pokusom a omylom, učíme sa na sebe, na svojich omyloch a chybách.
Najskôr nás neposlúchajú nohy, potom jazyk, potom nás začne dobiehať pocit viny. Nezriedka sa nás zmocní naozajstný strach. Ešteže máme stále pri sebe mamu, ktorá nám vo svojom náručí dá elementárnu istotu, ktorá nami očami i slovom prebúdza dôveru, bez ktorej by sme nemohli začať žiť. Hovoria o tom veľa psychológovia, často musia pomáhať nielen deťom, ale aj rodičom, aby vedeli dieťa previesť cez všetky jeho strachy, úzkosti, aby mu pomohli k pozitívnemu stretnutiu so životom, na základe ktorého dieťa pomaly začne spoznávať život ako dar, ako prísľub, neskôr aj ako výzvu, ale ako peknú výzvu. Ak bude takto v dieťati zrieť dôvera k okoliu, k životu, nadobudne dôveru aj k sebe samému. Raz sa z neho stane rovný, priamy, zodpovedný i dobrý človek, ktorý bude vedieť napomáhať životu už nielen sebe, ale vo svojom okolí možno aj vo veľkej spoločnosti.
V každej generácii, v každej dobe sa však rodia aj ľudia, ktorí sa so životom stretnú ešte oveľa hlbšie. Ktorí už necítia zodpovednosť len za svoje blízke okolie, ale za život sám.
Voľakedy by sme povedali, že sú to ľudia, ktorí sa stretli s osudom.
Milan Rúfus takýto svoj začiatok opísal slovami. „Pozri už idú, až pod ich krokom pokľakáva cesta, takí sú ťažkí – tým čo videli“
Taký bol Ježiš z Nazareta, nikto nenahliadol do hlbín života tak ako on. Bol obťažený nielen vlastným životom, ale vo svojej láske aj životom človeka ako takého. Prel sa o život pred Bohom nielen zoči voči smrti, ale aj zoči voči vine a uniesol túto svoju ťarchu. Ba dokonca povedal: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“. Bol plný viery, plný nádeje, plný lásky k životu, k ľuďom a najmä k Bohu.
Toto chcel odovzdať, preniesť aj na nás. A evanjelium nás povzbudzuje: „Nebojte sa ľudí, hovorte o všetkom otvorene, rozhlasujte čo ste počuli zo striech“.
Vedel, že od ľudí aj jemu hrozí nebezpečenstvo, napriek tomu vedel povedať, ľudia vám môžu zabiť telo, ale nemôžu vám zabiť dušu.
K takejto zrelosti nedozreje každý a aj ten, komu je to dopriate, dozrieva do tohto vedomia dlho.
Ale každá doba potrebuje ľudí, ktorí budú vedieť pokojne a pevne prebúdzať túto základnú dôveru. Ktorí budú vedieť po ňom povedať ľuďom z času na čas naozaj do duše. „Nebojte sa!“
