„Zdravý človek by nemal byť svojou mysľou ponorený sám v sebe, ale v úlohe, ktorá pred ním stojí.“
V súčasnosti sme už všetci odkázaní viac-menej na seba. S novou slobodou prišla aj nová zodpovednosť a nové riziká. Už sa o nás nestará natoľko štát ani najbližšia spoločnosť, ba niekedy už aj rodičia naznačia deťom, že sa musia učiť starať samy o seba. AJ tu však ako obyčajne pomiešané dobré a so zlým.
Právo na slobodu je základné ľudské právo. Niekedy však môže byť táto sloboda pre človeka príliš náročná, môže sa preňho stať prílišným stresom. Potom mu spravidla priskočia na pomoc psychológovia a ponúknu mu rôzne spôsoby, rôzne tréningy asertivity. Tieto tréningy mu majú pomôcť, aby zosilnel, aby sa v sebe utvrdil.
Aj o svoje zdravie sa dnes musíme starať viac sami ako predtým.
Naše zdravotníctvo vytvára na človeka tlak, aby sa viac venoval preventívnej ochrane zdravia, aby predchádzal chorobám. Potom sa však ľahko stane, že sa ten človek začne príliš zaoberať svojím zdravím, že sa začne príliš zaoberá sám sebou, až tak, že z toho môže ochorieť…
Starosť o seba je síce nevyhnutná, ale predsa dvojznačná. Človek sa takýmto spôsobom môže ľahko stať sebcom, príliš centrovaným na seba. Zdravý človek by nemal byť svojou mysľou ponorený sám v sebe, ale v úlohe, ktorá pred ním stojí.
Svoju hlavnú zodpovednosť by mal venovať tomu, čo má urobiť nielen pre seba, ale aj pre iných, pre spoločnosť. Platí to dokonca aj v reči. Starí Rimania mali heslo: „Drž sa veci, slová ti prídu.“
Ani v reči by sme sa nemali zaoberať príliš svojou vlastnou rečou, ale jej obsahom.
Tento problém poznáme aj z biblie, z morálky. Biblickému človeku išlo o spravodlivosť. Spravodlivosť je dôležitá nielen pre spoločenský, ale aj vnútorný duchovný život človeka.
Spravodlivosť bola pre Bibliu centrálnou témou, centrálnou čnosťou. Biblický človek sa ňou musel vedome, cieĺavedome zaoberať. Musel sa s ňou aj verejne vyrovnávať. Veľmi často sa dostával do situácie, keď sa musel ospravedlniť, dnes by sme možno povedali vyviniť, zbaviť sa viny. Nielen pred ľuďmi, ale aj pred Bohom. Postupne z toho vlastne vznikla základná téma teológie, tzv. otázka ospravedlnenia. Či je človek pred Bohom ospravedlnený z viery alebo zo zákona?
V Ježišových časoch sa tento spor ukazuje ako jeho konflikt s farizejmi. Farizeji boli ľudia, ktorým záležalo na zákone, ale veľmi často sa z nich stali pokrytci. Tento problém so zákonom veľmi dôverne poznáme aj my, keď sa z úradníka stáva byrokrat a z právnika fiškál. Na to nejestvuje iný liek, iba ten, o ktorom hovorí aj Biblia. Vo viere ide viac než len o spravodlivosť a v živote o viac, než len o ospravedlnenie – vyvinenie. Málokedy sme v spore úplne nevinní. K skutočnej spravodlivosti patrí aj priznanie viny a mýtnikove slová z evanjelia: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13).
Ján Sucháň: Stretnutia, ABH, 2008, 85 str. s 51-52.
