Veľký piatok „A“
18.4.2014
(Jn 18,1-19)
Priatelia,
Dnes na Veľký piatok v duchu stojíme pri Ježišovom kríži. Pripomíname si tie dávne, posledné dramatické, boľavé udalosti z jeho života a zároveň sme pozvaní uvažovať o krížoch a aj o bolestiach nášho sveta, našej doby.
Aj keď cez medicínsku vedu a techniku sme my ľudia získali úžasnú moc uzdravovať a liečiť v duchu Ježišových slov, ktoré hovorieval ľuďom okolo neho, keď žasli nad jeho zázrakmi, keď vracal chorých späť do života, že aby sa toľko nečudovali, aj oni raz budú konať také veci, ako on, ba ešte väčšie… Cez to všetko ale naďalej v našom svete je veľa núdze a bolesti a všetci sme pozvaní pomáhať si. Poniesť si svoje bolesti, ale nie raz pomôcť aj druhým poniesť ich kríže, bolesti.
Lebo v solidarite s druhými sa v nás rodí nádej a viera, že môžeme, vieme, dokážeme, dozrejeme. Lebo v utrpení dnešného sveta trpí s nami Boh, ktorý ako si pripomíname práve v dnešný deň, dal svojho syna Ježiša, aby priniesol spásu, život celému svetu darovaním seba. Je to prejav najväčšej lásky. Nikto nemá väčšej lásky ako ten, ktorý položí život za svojich bratov a sestry, teda nielen za jednotlivca, ale za celú ľudskú rodinu.
A čo je našim poslaním dnes?
V ústrety budúcnosti, zavŕšením života Matúš evanjelista v obraze o závere dejín spásy, ľudských dejín spomína, že vstúpia do nich tí, ktorí nežili len sami pre seba, ale, ktorí hladným dali jesť, smädným piť, pocestných pritúlili, nahých priodeli, chorých a vo väzení navštívili… a oni sa opýtajú: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nasýtili sme ťa, smädného, dali sme ti piť, nahého a zaodeli sme ťa, chorého, pocestného a prišli sme k tebe?“ A budú počuť slová, „čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“. (Mt, 26,34-40)
Milan Rúfus v knižke obrázkom svojej dcéry Zuzany napísal texty. Je tam aj báseň Zuzana.
Zuzana značí ľalia v pradávnej hebrejčine.
„Dievčatko, veď to viem i ja.
Si azda niečo iné?
Čo s nami láska porobí?
Tá hviezda nad priepasťou,
púť do víťaznej poroby,
do služby, čo je slasťou.
Nebom mi daná, si môj štít,
pre dušu kôrka chleba.
Nevedel by som, ako žiť,
Keby mi Boh vzal teba,
ľalia poľná, ty môj žiaľ
i radosť, ktorá chce ťa.
Až ten, kto mnoho miloval,
Vie, čo je to mať dieťa“.
A na poslednej strane tejto knižôčky je text s názvom: „Autormi podpísané“.
Začalo sa to celkom nevinne. Darovali mi pamätníček, pomaľovaný jej obrázkami. A medzi obrázkami z dôvodov mne neznámych – nechávala jeden list voľný.
Pochopil som to po čase ako tiché pozvanie do jej hry a na každý voľný list som si ku každému jej obrázkz začal písať báseň. A bolo tých obrázkov ako rokov Kristových – tridsaťtri.
Ovládlo ma to tak, že som ani nezbadal, ako sa mi krásna hra mení na ľudský údel. V Modlitbičkách som sa rozprával s Dieťaťom skrze vlastné bezstarostné detstvo. Avšak tu, v Pamätníčku viedol som ten rozhovor skrze detstvo môjho raneného mláďatka. A tak sa z modlitbičiek stávali modlitby, ich staršie sestry. Ak sme vám chvíľami boli trochu ťažkí, prepáčte nám, ono to časom prejde.
Krásna hra sa nám skončila, údel trvá. A toto je jeho Pamätníček, ktorý je aj údelom hry aj hrou údelu.
Prijmite ho, lebo ide o viac, než sa nazdávate.
Podpísaní Zuzanka a Milan Rúfus.
(Milan Rúfus, „Modlitby za dieťa“, str. 52,53)
Priatelia, chvíle, ktoré prežívame, chvíle Veľkého Piatku sú možnosťou i príležitosťou k tomu, aby sme uprostred utrpenia života a sveta i my vládali človekovi i Bohu povedať svoje áno.
