Každý rok začiatkom novembra, akoby v úzkosti a v melanchólii jesenných dní, ale v poézii chryzantém a vo svetle dušičkových sviec, v dnešnej unáhlenej spoločnosti, sa nás zmocňuje zvláštny pocit.
Pocit z návratov, zastavení a stretania s tými, ktorí celé roky svojou Dobrotou, Starostlivosťou, Láskou, dláždili nám cestu života, s tými, s ktorými sme viedli celé hodiny dlhé rozhovory, ale s ktorými sa už bežne nemôžeme stretnúť.
Najmocnejšie sú stretnutia stými, ktorí nám vytvárali a pripravovali domov, dodávali trpezlivosť, keď naše plány, predstavy predbiehali naše schopnosti a možnosti, či dodávali odvahu, keď sme znovu neistí vykračovali za našimi povinnosťami, úlohami do sveta. Ako to rýchlo všetko prešlo. Aký to má všetko zmysel? Ako sa tu strieda generácia za generáciou. Až nás niekedy chytá závrat, keď sa ohliadneme naspäť, na život ľudí na zemi. Aké neprehľadné zástupy už žili a prežili svoj život. Nik by to nespočítal. Celé veľké kultúry vznikli a zanikli, len s námahou ich vieme vymenovať. Pri pohľade na toto veľké divadlo človek má často pocit, že ľudský život neváži nič, neváži ani ako zrnko prachu. Mnohí mali sklon hovoriť, že osud je ako také veľké koleso, ktoré sa ľahostajne, rovnomerne krúti a vynáša človeka až hore, aby ho potom neskôr dolu rozdrvil. Nepozná zľutovanie, nepozná ani veľké sny a ideály. Jednoducho sa krúti. A predsa, snáď od úplných začiatkov, vinie sa ľudským pokolením krehký, ale vznešený sen, viera či nádej, že v ľudskom živote uskutočňuje sa niečo vznešené, krásne, Božské. že je to práca, cesta, zápas tisícročia, že za tento sen musí človek žiť i mrieť, ale tento sen, táto viera, rozdúchava v ľudských srdciach taký oheň, že mu ľudia ešte stále žijú, že sa ho ešte nevzdali. Dnes stojíme uprostred života my, naša generácia obklopená mlčanlivými pohľadmi tých, ktorí už prežili. A čo my?
Keď Kristus hovoril o zmysle ľudských dejín a zmysle života, povedal: „Ja som ten živý Chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto je z tohto chleba, bude žiť naveky. A Chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré obetujem za život sveta. Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný a ja ho vzkriesim v posledný deň.“(Ján 6, 51-54)
Kristus tu nežil len pre seba, nielen pre dobrých, pre všetkých. A rovnako to chceme a máme aj my. Tú začatú cestu. Cestu, ktorú začali a prešli predchádzajúce pokolenia, úzku a ďalekú. Cesto do kráľovstva Božieho chceme prijať a niesť Nielen pre seba, ale i pre tých našich zosnulých. Preto sme sa dnes zišli, akoby uprostred nich, aby sme im svoju blízkosť, spolupatričnosť, svoje bratstvo vyznali. Tú pripravenosť niesť navzájom svoje životy. žiť za nich. Tak ako žil Kristus za život sveta, za život ľudí. Akoby sme im dnes prišli povedať: „Nebojte sa, nikdy na Vás nezabudneme, nikdy sa neotočíme chrbtom k Vášmu životu. Kým budeme žiť my, budeme pri Vás stáť.“
Cirkev vždy verila, že môžeme takto žiť, jeden za druhého. Že ani životy zosnulých nie sú definitívne uzavreté, že sa my, živí, môžeme na nich ešte stále zúčastňovať. Výrazom toho sú naše modlitby, výrazom toho je viera, že možno pre nich dosiahnuť odpustenie ich vín.
Myslím, že nebude najdôležitejšie zháňať sa za novým faktami o živote po smrti (špiritizmus, okultné vedy, prípadne zázraky). Čo však je dôležité, a je odkazom i týchto dní, to je úsilie byť novým človekom, otvoreným pre ďalší vývoj a budúcnosť života. Zrodenie a smrť, tie hraničné medzníky, a čas medzi nimi, sa podobajú úseku štafetového prekážkového behu. Treba sa usilovať prežiť ho tak, aby človek nebol diskvalifikovaný ani sám sebou za to, že prežil život naprázdno, ale aby nebol ani druhými odsúdený. Prekážkou je vždy nevedomosť, lenivosť, egoizmus, zbabelosť a strach. V živote človeka by malo ísť o seriózny prístup k životu, k človeku, k Bohu.
Celé ľudstvo a človek v ňom je na pochode za svetlom, za vyšším, dokonalejším, bohatším, večným životom.
Kiež aj tohoročné dušičkové návraty a zastavenia sú pre dnešného človeka rozhodnutím prijať odkazy predchádzajúcich generácií a k nim pridať svoj podiel.
4. novembra 1996
Ján Sucháň: „Úvahy slobodného človeka v slobodnej Európe“, PS MONT 1997, 105 str. s. 92-93.
