Počas prvých pätnástich septembrových dní sa v katolíckej cirkvi slávia tri dni s Mariánskou tematikou: 8. septembra narodenie Panny Márie, 12. septembra meniny Panny Márie a 15. septembra Slávnosť Sedembolestnej Panny Márie – Patrónky Slovenska. V rozhovoroch a v listoch sa niektorí ľudia dožadujú, aby som viac rozprával o mariánskej úcte, zjaveniach, zázrakoch, mariánskych modlitbách.
V katolíckej cirkvi je veľa ľudí, ktorí s Mariánskou úctou nemajú žiadne ťažkosti, pretože Mariánska úcta je súčasťou ich viery. Ale sú ľudia, ktorí s mariánskou úctou majú problémy, pretože to, čo vidia okolo seba, čo sa im nie raz v súvislosti s Máriou ponúka, ich odrádza kráčať tou cestou. a sú i takí, u ktorých Mariánska úcta prekrýva takmer všetko ostatné. Snažia sa, aby sa všetko v náboženstve odvíjalo od Márie a svoju snahu chcú vnucovať ostatným bez ohľadu na to, či si to želajú, alebo nie.
Keď sa začítame do nového katechizmu, nájdeme tam časť o Panne Márii a Mariánskej úcte. Ale katechizmus hovorí v prvom rade o tom, že základnými kameňmi viery sú Krédo – Vyznanie viery, Sviatosti, Morálka a Modlitba. Na týchto štyroch kameňoch by mal človek postaviť svoju vieru. Do toho patrí i Mariánska úcta. Hovorí sa však, že my, ľudia radi zjednodušujeme, máme radi jednoduchšiu reprodukciu života, myslenia i viery. Namiesto toho, aby sme usilovne premýšľali, ako porozumieť evanjeliu a ako ho pretaviť do svojho života, radšej vytiahneme do boja. Niekto za krásnu liturgiu, za tú či tamtú otázku morálky, niekto za väčšiu Mariánsku úctu. A potom už zostáva len krôčik k tomu, aby sme začali vyzdvihovať len jednu skutočnosť. Ak druhí nezdieľajú náš názor, sú pre nás neprijateľní. V takých chvíľach sa však sami môžeme ocitnúť na nesprávnej strane cesty. Hľadať príčiny a dôvody, prečo je to tak, sa zaiste oplatí. I keď s odpoveďami nebudeme asi nikdy ani dosť spokojní, ani hotoví.
Jedným z dôvodov môže byť i sama otázka viery. Viera v Boha Otca vyznáva v prvom rade paternalistický vzťah. Vzťah otca k deťom a detí k Otcovi. Až potom, po zrade ženy Evy, po dlhých zápasoch v ľudských dejinách náboženstvo rozpráva o Panne Márii, ktorá vstupuje do spolupráce s Bohom Otcom a stáva sa Bohorodičkou. V tomto pohľade je veľmi dôležitý i psychologický motív. Ešte v nás prevláda obraz Boha, prísneho, krutého vládcu a sudcu, obraz, ktorý si vytvárali či pripomínali ľudia už v pradávnych dobách. Až Kristus priniesol obraz spravodlivého, ale predovšetkým Láskavého Otca. Napriek všetkému však človek chce, aby bol Boh prísny, krutý, aby sa ho bál. Lebo nie raz sa blíži zo strachu, a nie v úcte k Bohu a tým aj k Životu, k inému človeku.
I keď je v povahe muža prítomná láska, cit, dôvera, pohladenie, objatie, náruč i domov, tieto hodnoty sa predsa len viac snúbia s predstavou ženy, matky. Aj keď nám do života vstúpila bolesť, srdce ženy, matky veľmi blízko, najvrúcnejšie rozumie tlkotu srdca svojho dieťaťa. A preto k panne, k žene, k Márii prichádzajú ľudia, aby tak, ako je to v mnohých modlitbách, piesňach, zložili pri jej nohách svoju bolesť vo viere, že ona, ktorá prestála, pretrpela svoju i synovu Kalváriu, pomôže alebo aspoň vypočuje náš plač, náreky. Tak, ako to vie len matka…
Ján Sucháň, Z tmy na svetlo, PS Mont, Bratislava 1997, 277s. s.214-216
