Komu sa nedarí zvíťaziť rozumom alebo srdcom, usiluje sa vládnuť hrubo. Každý úkon násilia prezrádza mravný prepad človeka.
Apoštol Jakub zaznamenal:
„Bratia moji, čo pomôže, keď niekto tvrdí že má vieru, ak to nevidno na jeho skutkoch? Môže ho taká viera spasiť?
Keď si brat alebo sestra nemajú čo obliecť a chýba im každodenná obživa a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa! a nedáte im čo potrebujú pre telo, čo im to pomôže?!
Aj viera, ak sa neprejavuje skutkami, je vnútorne mŕtva. Niekto môže povedať: Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru“ (Jak 2, 14-18)
Keď 31. augusta v roku 1997 tragicky zahynula Lady Diana, princezná z Wallesu, ktorá zostúpila z piedestálu monarchov medzi ubolených a trpiacich, rehoľná sestra Matka Tereza z Kalkaty, s ktorou sa len nedávno predtým stretli, odkázala, že sa na rozlúčke s ňou nezúčastní, ale sa bude počas jej pohrebu za ňu modliť na súkromnej omši. V čase Dianinho pohrebu – 6. septembra 1997 už aj Matka Tereza došla do cieľa svojej cesty.
Pred tromi rokmi, 5. septembra 1997, umrela prostá a nenápadná rehoľná sestra, ktorá nehýbala svetom politickými činmi, ale činmi svojho vlastného srdca.
Keď sa 26. augusta roku 1910 v meste Skopje, ktoré patrilo Albánskemu Kráľovstvu, v rodine Bojaxhinových narodilo v poradí tretie dieťa – dievčatko, otec Nicholas, stavebný podnikateľ projektoval i mestské divadlo), sa spolu s manželkou Dranafile rozhodli, že svojej dcérke dajú meno Agnes.
Agnes už mala dvoch súrodencov. Šesťročnú Age a trojročného Lazara. Aj keď všetky deti chodili do nekatolíckych škôl, rodina si zakladala na zbožnosti, hoci v Albánsku v tom čase väčšina obyvateľstva vyznávala islamské náboženstvá. Čo deti z kresťanstva nezachytili doma, naučili sa pri častých návštevách vo farnosti. Postupne, ako sa Agnes naučila čítať, prečítala všetky dostupné náboženské knihy. Mala sedem rokov, keď jej umrel otec. Túto stratu niesla veľmi ťažko.
Modlitba bola pre ňu veľkou posilou.
Už v dvanástich rokoch, aj keď nejasne, si uvedomila, že by mala kráčať životom v duchovnom povolaní. Jej opravdivá cesta k životnému cieľu začala až o šesť rokov neskôr.
To už bola pevne rozhodnutá stať sa misionárkou. Obrátila sa na predstavenú rádu loretánskych sestier v ďalekom Bengálsku. Tu ju informovali, že najskôr musí zvládnuť angličtinu a prijala doporučenie, že najlepšie pre ňu bude, keď odíde do loretánskeho opátstva v Írskom Rathfarmene.
Keď v Írsku Agnes zvládla základy anglického jazyka, nastúpila koncom roku 1928 na loď smerujúcu k ďalekým brehom Indie. Tam v Dardžilingu (24. marca 1931) zložila ako loretánska rehoľnica rádové sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. prijala meno Terézia, aby pripomenula a uctila si francúzsku rehoľníčku rovnakého mena Teréziu z Lisieux. Terézia sa stala učiteĺkou na kalkatskej periférii, neskôr riaditeľkou školy, v ktorej strávila 17 rokov. Počas toho obdobia sa stretávala s mnohými deťmi z nemajetných rodín. Ich chudoba na ňu ťažko doliehala. Uvedomovala si, že iba modliť sa nestačí. Modlitba bez konkrétnych činov nemôže nikdy priniesť nápravu. Rok po druhej svetovej vojne, keď vrcholil boj za indickú nezávislosť, došlo v Kalkate ku krvavému stretu hinduistov s moslimami. Bolo veľa strát na životoch. Vypukol veľký hlad, pretože potraviny určené na zásobovanie mesta mnohí poslanci rozkradli. Terézia si stále naliehavejšie uvedomovala nutnosť konkrétnych činov, najmä keď mala okolo seba stovky hladujúcich žiakov. rozhodla sa zanechať pedagogické pôsobenie v kláštornej škole a dať svoje sily na prospech chudobných a tých, ktorí boli odkázaní na pomoc druhých Obliekla si sárí a pri škole sv. Terézie otvorila prvú ošetrovňu . Absolvovala zdravotnícky výcvik, naučila sa dávať injekcie a apolikovať lieky. Neskôr založila prvú školu, prvé ošetrovne.
Spolu so sestrami, ktoré k nej začali prichádzať, zriadila domov pre siroty, malomocných, bezdomovcov a nevyliečiteľne chorých.
Týchto centier je dnes vyše päťsto vo viac ako sto krajinách sveta. Štatistiky uvádzajú, že len v priebehu jedného roku na začiatku deväťdesiatych rokov pol milióna rodín dostalo potravu.
Do 124 škôl začalo chodiť dvadsať tisíc detí.
Lekárske ošetrenie dostalo takmer stotisíc nemocných, postihnutých leprou.
Bolo vykonaných 17 048 návštev u imobilných pacientov.
V šiestich azylových domoch sa liečilo sedem stoviek pacientov nakazených vírusom AIDS.
– Keby ľudia, ktorí by nás potrebovali, boli na mesiaci, pôjdeme za nimi aj na mesiac, – hovorievala misionárka lásky Matka Terézia.
Keď sa jej ktosi opýtal, či neľutuje, že nemá rodinu, odpovedala: „Že ju nemám? Vo svete mám rodinu takmer 400 000 spolupracovníkov, ktorí prichádzajú za nami a pomáhajú naším sestrám, a nespočetné zástupy ľudí, ktoré nás potrebujú.“
Keď v septembri v roku 1979 v Nórsku preberala Matka Terézia Nobelovú cenu mieru. odetá v jednoduchom sárí , požiadala, aby peniaze vyčlenené na slávnostnú recepciu boli radšej venované chudobným a hladným. V ten deň v Nórskom hlavnom meste nezvíťazila politika, ale láska k blížnemu. Namiesto recepcie sa na počesť nositeľky Nobelovej ceny na prvý sviatok Vianočný konala hostina pre 2000 chudobných ľudí.
Keď z rúk vidieckeho ministerského predsedu preberala najvyššie ocenenie Cenu Barat Ratu, ktorou India zatiaľ vyznamenala len necelé dve desiatky osobností, prehlásila, že uvedenú cenu predá, lebo peniaze sa hodia na nákup liekov pre jej pacientov.
V Matke Terézii svet našiel statočnú ženu. Napriek neuveriteľným problémom, ktoré ju stretali, s odvahou kráčala cestou pomoci druhým. Bez ohľadu na ideológie, rasy a náboženské systémy, jej sestry aj dnes pokračujú v jej príklade a odkaze. Keď v posledných rokoch bývala chorá, modlili sa za ňu kresťania, budhisti, hinduisti, moslimovia i Židia.
Drobná žena dokázala viac než veľkí politici.
Reči a skutkom jej lásky rozumeli všetci.
Najmenšia sestrička urobila viac než veľkí hodnostári.
Nepodľahla ani pokušeniu pýchy, ani pokušeniu moci.
Jedna z mála čestných občaniek USA, zakladateľka kongregácie, dokázala včas odísť z vedúceho postavenia. Nie vtedy, keď ochorela. ale vtedy, keď jej bolo dobre, odovzdala vedenie svojho diela mladším. Netlačila sa do mediálnych prostriedkov. Ale keď ju pozvali, hovorila pravdu, či to bolo niekomu vhod alebo nevhod.
Poslednú hlbokú poklonu jej pamiatke učinila indická vláda. Usporiadala Matke Terézii pohreb, aký je vyhradený len prezidentom a predsedom vlád.
Ona by však asi nad tým všetkým len pokývala hlavou a povedala: „Ale ľudia, to vôbec nie sú podstatné veci. Veď ja som nič nepropagovala, nešírila som náboženstvo, nevmýšľala som koncepcie a stratégie. Len som slúžila ľuďom. V nich predsa prichádza Kristus Mesiáš.
Ján Sucháň: Zrenie, PSMONT Bratislava 2000, 169 s., str. 139 -141.
