V našom živote sú vďaka Bohu aj pekné, radostné a šťastné chvíle. Keď sa nám darí, keď si budujeme svoje príbytky, domovy, rastie okolo nás rodina, vzmáha sa spoločnosť, štát. Vtedy máme pocit, akoby nám vietor fúkal do chrbta a svet bol naozaj v poriadku a my sa môžeme venovať svojej práci, svojmu životu.
Potom ale prídu aj tie iné chvíle.
Keď deťom začnú rásť zúbky a celá rodina nespí.
Keď sa dospievajúci chveje pred blížiacou sa zodpovednosťou dospelosti.
Keď sa spoločnosť ocitne na rázcestí. Keď sa musí celá prebudovať, pretvoriť, vtedy sa nás všetkých zmocňuje úzkosť, strach, neistota…
Nad nami nevidíme slnko a pod nohami sa nám otvára priepasť.
Cítime, že sa musíme odznova nájsť, že musíme nanovo začať, ale ešte nevieme ani čo, ani ako.
V minulú nedeľu sme spomínali, že aj možno takto nejako aj s Ježišom otriasla smrť Jána Krstiteľa. Boli si blízki a určite Ježiš v ňom cítil aj oporu. Teraz zostal na všetko sám. Pomaly v ňom dozrievalo rozhodnutie, tušil pred sebou cieľ, ale pod nohami nemal ešte cestu.
Akoby sa ocitol na vode, na rozbúrenom mori, ako oni nazývali Genezaretské jazero a nielen on sa takto cítil, ale aj jeho blízki. Ľudia, ktorí ho mali radi, ktorí mu dôverovali.
Z evanjelia je známa takáto udalosť, učeníci, ktorí sa vracali „z hostiny“, na ktorej ich Ježiš nasýtil slovom i chlebom sa zrazu ocitli na rozbúrenom mori vo svojej lodičke. Boli plní strachu o svoje životy. A Ježiš nebol s nimi. On chcel byť ešte chvíľu sám. Sám so sebou, so svojim rozhodovaním. A tu zrazu prichádza ako keby počasie nebolo preňho prekážkou. Ako keby ho už vlny neohrozovali a ratuje aj ich. On prvý mal právo na úzkosť. On prvý sa mal právo dožadovať ich podpory, ich pomoci. O tom ale v evanjeliu nie je reč. Ratuje Petra.
To bola situácia, v ktorej sa ocitlo Ježišovo spoločenstvo nielen na začiatku V takejto situácii sa cirkev ocitla ešte veľa krát.
A aj nás sa dnes zmocňuje pocit strachu takéhoto všeobecného ohrozenia, akoby sa nám pod nohami rozostupovala zem. Akoby sme sa topili vo vlnobití čias. A aj nám sa tlačia na jazyk slová: „Pane zachráň ma, zachráň nás“.
Ježiš Petrovi pomohol, zachránil ho. Ale zároveň ho napomenul, aby sa nebál, aby nebol maloverný. Neoddával pochybnostiam.
Aj nám sa aj dnes dostáva aj povzbudenia. Ježiš je aj s nami. Čím ďalej, tým viac si však uvedomujeme, že už musíme aj sami niesť, sami sa starať, pomáhať a zachraňovať.
Potom sa aj medzi nami, okolo nás budú diať zázraky.
„Bol raz jeden chlapec, ktorý sa všetkého a každého bál. Bál sa tmy, áut, ľudí a zvierat a toho, čoho sa bojíš aj ty aj ja. Ale chcel byť smelý, a tak si jedného dňa zaumienil, že sa odnaučí báť sa.
Najprv išiel k istému pilotovi. Ten naštartoval lietadlo vzlietol vysoko do vzduchu, ďaleko ponad more. Kto také niečo dokáže, ten sa určite nebojí.
„Bojíš sa?“ opýtal sa chlapec pilota, a ten prikývol. „Bojím sa, že by mi mohol vypadnúť v hmle radar a narazil by som na vrch. Bojím sa, že by niekto mohol v lietadle ukryť bombu. Bojím sa, že by som mohol ochorieť a niekedy sa bojím, hoci sám neviem čoho.“
„Čo robíš proti tomu?“ opýtal sa chlapec. Pilot odpovedal: „Snažím sa tak dobe lietať, ako len môžem. Som veľmi opatrný. A jednoducho lietam vo viere, že to čo robím má zmysel“.
Potom šiel chlapec k automobilovému pretekárovi Ten štartoval na tratiach, na ktorých už mnohí iní havarovali „Bojíš sa?“ opýtal sa chlapec športovca. A ten prikývol. „Bojím sa, že ma to vynesie z dráhy, že sa mi prevráti a zapáli voz.
Bojím sa, aby do mňa druhý nenarazil. Bojím sa chvíle, keď už nebudem môcť vyhrať a niekedy sa bojím, ale vlastne neviem ani čoho.“
„Čo robíš proti tomu?“ opýtal sa chlapec. Pretekár povedal: „Robím všetko čo najlepšie a jednoducho v tom pokračujem vo viere, že to čo robím má zmysel“.
Chlapec si porovnal tieto dve odpovede a zistil, že sú na vlas podobné a prestal sa vypytovať, robil všetko to najlepšie a tak, ako vedel. Robil všetko, čo bolo treba s vierou, že to jeho konanie má zmysel“.
(Magdaléna Richterová, „Mozaika radosti.“, „Premôcť strach“, str. 89)
