Spolu s modernou slobodnou demokratickou spoločnosťou, zrodili sa zároveň rôzne radikálne postoje. V súvislosti s modernou spoločnosťou sa veľa hovorí o terorizme v spojení s náboženstvami o fundamentalizme. A nie sú to len nejaké okrajové javy. Nie sú to len produkty nejakých nevyrovnaných nespokojných jednotlivcov. Sú to silné hnutia, s ktorými sa moderná spoločnosť musí vážne zaoberať, poctivo vyrovnávať.
Vznikli vlastne aj ako reakcia na modernú slobodu, ktorá je pre nás mnohých priťažká. Cítime ju ako bremeno. Sloboda je pre nás riziko a my máme radi istotu.
V evanjeliu Ježiš rozpráva obraz o Božom kráľovstve a prívržencoch k človeku, ktorý zasial na svoju rolu dobré semeno, ale kým spal, prišiel nepriateľa a zasial mu na ňu aj kúkoľ. Keď kúkoľ vyrástol, prišli k hospodárovi sluhovia s ponukou, že pôjdu na roľu a vytrhajú ho. On ich však napomenul, aby ho nechali rásť až do žatvy. Až potom ho bude možno oddeliť od pšenice.
Keby ho chceli oddeliť prv, vytrhli by s ním aj pšenicu.
Aj my máme sklon povedať, že všetko zlé v našom živote pochádza od niekoho zlého a zväčša sa postaráme aj o to, aby sme ukázali, kto je ten zlý.
Zlí sú radikáli, zlí teroristi, zlí sú fundamentalisti, ale pre niektorých sú zlí aj liberáli, socialisti, a takto by sme mohli pokračovať ďalej. A nezriedka aj my podliehame, pokúšeniue ísť , a to zlo vytrhať aj s koreňmi. Ale na tomto svete je to všade a vo všetkom dobré so zlým. Nezostali sme žiť v prírode. Postavili sme si domy, mestá, fabriky. Vytvárame si kultúru, ale zároveň sme si sami privolali ekologické problémy, sociálne konflikty a civilizačné choroby. Zatiaľ to musíme uniesť. Nemožno to radikálne oddeliť.
Ideme po ceste, po ktorej budeme ešte musieť dlho ísť, kým príde ten čas žatvy.
Kedy budú môcť byť veci jasnejšie, jednoznačnejšie, keď budeme môcť vedieť jednoznačne povedať, čo je dobré a čo zlé.
Ešte citlivejší je tento zápas, keď ide o výchovu dieťaťa, či formovanie človeka.
Chceme ho hrdého, ale nie pyšného. Nechceme ho núdzneho, ale ani bohatého.
Chceme, aby bol slobodný, ale aj spoločenský. A nevieme mu ale často jasne povedať, čo od neho vlastne chceme a ako má naozaj vyzerať.
Kráľovstvo Božie sa prirovnáva aj ku kvasu. Kvas zapravený do cesta vyvoláva v ňom akoby nepokoj. Až cez tento nepokoj môže potom vzniknúť chutný chlieb.
Aj preto evanjelium o Ježišovi na jednom mieste hovorí, že neprišiel priniesť pokoj. Ale napriek tomu to najzákladnejšie posolstvo kresťanstva je posolstvo pokoja, ktorý je až výsledkom nášho úprimného zápasu o kráľovstvo Božie.
Kráľovstvo Pravdy, Spravodlivosti, Lásky a Pokoja.
Živme v sebe preto Božie Kráľovstvo, Nádej.
Milan Rúfus v zbierke „Prísny chlieb“ má báseň „Sestrička, nádej“ napísal.:
„Ani ja nemám inú voľbu
ako, súc živý, žiť.
A každý deň
do každej jeho chvíle
vodím si prísne zničiteľné telo.
A keďže nádej morzeuje život,
zatiaľ čo beznádej predbieha možnú smrť,
je rozhodnuté za mňa –
straním nádeji.
Môžete si ma kedykoľvek nájsť
blízko jej skrytých ciest.
Hovoriaceho či tichého.
Ja strážim ľudský sen.
A trvám
tam, kde stojím.
Nie som k vám hrubý.
Iba sa o vás bojím.“
