Piata Veľkonočná nedeľa „A“
(Jn 14,1-12)
18.5.2014
Priatelia!
Pri pohľade na dnešný svet sa nás mnohých zmocňujú aj obavy, úzkosť. Dnes musíme organizovať už nielen jeden štát, ale celý svet.
Sme všetci akoby v jednom klbku. Navzájom sme odkázaní na porozumenie, a dorozumenie.
Porozumieť ale týmto celosvetovým súvislostiam nie je jednoduché a ľahké.
Nielen pre nás rádových ľudí, ale ani pre svetových politikov. Stojíme pred úplne novým zadaním, ktoré sme ešte nikdy neriešili. V každodenných konfliktoch sa všetci pýtame, na ktorej strane je pravda. Má pravdu manžel, brat, šéf, učiteľ, kňaz, politik? Majú pravdu Rusi, Američania, Ukrajina, Európska únia? V týchto nových súvislostiach sme aj sami prinútení pýtať sa podobne ako Pilát Ježiša: „Čo je Pravda?“
Doteraz sme si mohli myslieť, že ju môžeme mať, jedna či druhá strana. Dnes však cítime, že s pravdou to nie je také jednoduché. Nie sme si istí, či ju niekto má, či ju vôbec niekto môže mať? tak, aby sme s ňou toho druhého mohli umlčať.
V tých najhlbších súvislostiach Pravda nie je argument, ktorý každý musí rovnako rozumieť. Preto Ježiš nehovoril, že on Pravdu má, ale, že on Pravdou je.
A nielen Pravdou, ale že on je zároveň Cestou a Životom. A práve svojou cestou a svojim životom ukázal, ako je Pravdou.
Ježiš nechcel vládnuť tvrdou rukou ako ten, ktorý má Pravdu, nenárokoval si moc, pretože má Pravdu.
Vo svojom porozumení chcel byť služobníkom všetkých. Ježiš bezhranične miloval a vo svojej Láske objímal všetkých ľudí. Spaľovala ho starosť o človeka, o život, o svet.
Dával život pre Život, dokonca aj vo chvíli, keď ho odsúdili na smrť. A nesúdila ho len jedna strana, neodsúdili ho len Rimania, ale aj jeho vlastní. On však preto nezvolal súd nad celým svetom. Modlil sa: „Bože, odpusť im, oni nevedia čo robia“.
My však bez tohto súdu nad svetom nedokážeme žiť. Potrebujeme mať navrch, a tak dúfame, že aspoň Boh raz tú pravdu vysloví, raz krivdu potrestá a nespravodlivých odsúdi. Ježiš ale na Filipovu otázku, či prosbu „Ukáž nám Otca, Boha?“, odpovedal prekvapilo: „Filip, kto mňa vidí, vidí Otca“. Teda žiadne súdy, podoby, obrazy, sochy na ľudský spôsob, to zavádza.
A tak s Ježišom sme aj my pozvaní, aby sme verili, že Boh je milosrdný.
A ako je to s Pravdou a spravodlivosťou?
To nechajme na Boha.
My sa usilujeme riešiť naše nedokonalosti v nás a medzi nami.
V jednej poviedke sa hovorí: „Jeden sudca, ktorý bol členom najvyššieho súdu, sedel na brehu rieky. Prišiel k nemu pocestný a vravel mu, žeby sa chcel dostať na druhú stranu, či by mu požičal jeho loďku?
„Áno, to je moja loďka“, odpovedal sudca.
Pocestný mu poďakoval a odrazil sa od brehu. Začal veslovať, a keď bol už v strede rieky, do loďky začala presakovať voda.
Pocestný nevedel plávať a utopil sa.
„Vy nemáte srdce“ – povedal s hnevom sudcovi človek, ktorý to všetko videl.
Prečo ste mu nepovedali, že do loďky tečie?
„Na to sa ma nikto nepýtal“, odpovedal najvyšší sudca..
Veľa povrchnosti, byrokracie, cynizmu je v našej spoločnosti, ale majme odvahu.
Verím, že aj pre nás apoštol Peter napísal slová: „Vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, jeho vlastný ľud, aby ste zvestovali slávne činy toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla“. (1Pt 2,9)
