… posväť sa meno Tvoje….

V každom z nás sa z času na čas ozve hlas, ten vzácny hlas, ktorý nás pozýva k čistote a k úprimnosti. K svätosti.

Vtedy v pokoji a s úctou oslovujeme druhých, vyslovujeme mená ľudí, zvierat, predmetov, vecí.

Je nám príjemne, krásne, akoby sa nás samo nebo dotýkalo.

Len čo však takáto chvíľa doznie a pristúpia k nám úlohy, nároky, povinnosti, niekedy až nad naše sily,

zisťujeme, že chvíľu nezvládame, že prehrávame , že z nás zaznieva nahnevaný, zlostný hlas, znesvätenie.

Keď sa potom nad tým zamyslíme, zahanbíme sa, že sme znova zradili čistotu, krásno, svätosť.

Nikto z nás tomuto trápeniu neunikne. Každý z nás na sebe túto situáciu dôverne pozná a nie je dobré pred ňou ujsť.

Naopak!

Je dobré postáť vo svojom zahanbení, pokúsiť sa nájsť v sebe silu k pokániu a posväcovať svojim hlasom svet okolo nás na Boží svet.

Otče, posväť sa meno Tvoje.

Ján Sucháň: Otče náš, ABH, Bratislava 2009, 63. strán, s.15