Priatelia,

Dnes, na veľkonočné sviatky stojíme akoby v strede tajomstva Života. Čo sa to vlastne stalo?

Pre mladého, zdravého človeka je život akoby mocná horúčka. Každý deň je ňou strhávaný. Vie, že v živote je veľa krásy, radosti, šťastia a je v ňom stále niečo zaujímavé, čomu nemôže odolať.

Až raz nám Život všetkým ukáže akoby aj tú druhú tvár, keď sa objaví bolesť, utrpenie, umieranie. A pred každým z nás sa raz objaví tá stará známa otázka: „O čom vlastne je život? Život, prichádzaš k nám ako požehnanie či ako prekliatie?“ Život sám nám nie je ľahostajný. Hlboko sme na ňom zainteresovaní.

Sviatky Veľkej noci nás práve  povzbudzujú, že Životu patrí budúcnosť, že Život bude mať posledné slovo. Ale ako? Ako je to vlastne so Životom? Nikto z nás na túto otázku nemá úplnú odpoveď. Ale veľkonočné ráno, veľkonočné dni na tieto otázky vrhajú silný lúč svetla.

Ježiš z Nazareta sa celou váhou svojho bytia postavil na stranu Života. Chránil ho ako Otcovo dedičstvo. Dedičstvo, ktoré bolo darom i úlohou. On pre toto dedičstvo žil i mrel. Vo svojej láske bol ochotný, bol schopný aj tej najkrajnejšej obety pre Život sám, pre človeka, pre svet.

Na Veľký piatok sme ho videli, ako na kríži umieral. A už vtedy sa niektorým otvorili oči a pod krížom zaznel hlas. Tento bol, je naozaj Boží …. Našiel sa niekto, kto až do posledného dychu dokázal stáť pri Živote, pri človeku, ľuďoch, ktorého nepremohla ani zloba, ani nenávisť, ani bolesť, ani strach. Nuž a či chvíľa takejto Lásky mohla byť, môže byť zmarom? Veď to bola, je chvíľa naplnenia, dovŕšenia. Už vtedy,  keď sa od jeho prázdneho hrobu začala šíriť zvesť, že Ježiš nezostal v hrobe, do ktorého ho položili, niektorí si spomenuli na jeho slová, ktoré hovorieval: „ Mne Život nikto nemôže vziať, ja ho však môžem dať a dávam ho dobrovoľne.“ A tak sa v ľudských srdciach a mysliach zažíhalo to svetlo, ktoré sa potom mocne rozhorelo na Turíce, sviatky Božieho Svätého Ducha, Ducha Viery, Nádeje, Lásky, Radosti a ŽIVOTA samého.

Nedávno som stretol jedného kamaráta. Dávno sme sa nevideli. Prvé, čo ma hneď zaujalo, bola jeho vyholená hlava. Pýtal som sa ho, čo sa mu stalo? Chvíľu bol ticho a potom pokračoval. „ Tebe to poviem. Pred osemnástimi rokmi sme sa po osemnástich rokoch manželstva s manželkou rozviedli. Dlho sme sa nestretali, nevideli. Potom prišla zmena. Teraz vážne ochorela. Po liečbe jej začali vypadávať vlasy. Bola z toho nešťastná, ako sa s tým zmieri, vyrovná. Hanbí sa chodiť medzi ľud . A tak, zo solidarity s ňou, som si aj ja nechal oholiť hlavu.“ Kamarát hovorí, že je ateista. Vravel som mu, že má môj obdiv. „Veď ty by si to tiež zaiste urobil, či ….?“, pozrel sa na mňa a pokračoval. „Neber to, že sa chválim, ale dal som jej aj peniaze, aby si kúpila parochňu. Často krát tí ktorí pomáhajú iným znášať bolesť, utrpenie, bez toho, že by si to uvedomovali vlastne milujú Božím srdcom.

Život má mnoho obrazov. Formujú, vychovávajú nás, vedú nás k sebe, aby sme mali Život a aby sme ho mali hojne a aj v radosti.

Požehnané sviatočné veľkonočné chvíle, všetkým Vám prajem, priatelia.