Priatelia,
modlitba, ktorú viedol pápež František v piatok 27.marca o 18. hod. s miliónmi ľudí na celom svete cez médiá na prázdnom námestí sv. Petra za zastavenie pandémie Covid-19, sa začala počúvaním Božieho slova z Markovho evanjelia o Ježišovom utíšení búrky na jazere.(Mk 4,34-41)
Hovoril: „Búrka odhaľuje našu zraniteľnosť a objavuje tie falošné a povrchné istoty, na ktorých sme si postavili naše agendy, naše plány, naše zvyky a priority. Ukazuje nám, ako sme nechali uspaté a opustené to, čo živí, podporuje a dáva silu nášmu životu a nášmu spoločenstvu. Búrka vynáša na svetlo všetky tie zámery „zabaliť“ a dať do zabudnutia to, čo živilo dušu našich národov. Odhaľuje všetky snahy uspať sa zdanlivo „zachraňujúcimi“ zvykmi, neschopnými oprieť sa o naše korene a dať zaznieť pamäti našich starcov, zbavujúc sa tak imunity, nevyhnutnej, aby sme mohli čeliť nepriazni. Búrkou opadla fasáda tých stereotypov, ktorými sme zakrývali naše „ego“, neustále ustarostení o náš imidž a odhalila sa opäť tá (požehnaná) spoločná príslušnosť, z ktorej sa nemôžeme vymknúť: že sme navzájom bratia.
„Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“ Pane, tvoje slovo dnes večer tne do živého a týka sa nás, všetkých. V tomto našom svete, ktorý ty miluješ viac než my, sme napredovali plnou rýchlosťou a cítili sa silní a schopní na všetko. Lakomí po zárobku, nechali sme sa pohltiť vecami a vyčerpať náhlením. Nezastavili sme sa pred tvojimi výzvami, nepohli nami vojny a planetárne nespravodlivosti, nepočuli sme volanie chudobných a našej ťažko chorej planéty. Napredovali sme bezohľadne a mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví na chorom svete. Teraz, keď sa nachádzame na rozbúrenom mori, voláme k tebe: „Zobuď sa, Pane!“
Pán nás oslovuje a uprostred našej búrky nás pozýva prebudiť a aktivovať solidaritu a nádej, schopné dať istotu, oporu a zmysel týmto hodinám, v ktorých sa zdá, že všetko sa potápa. Pán sa prebúdza, aby prebudil a oživil našu veľkonočnú vieru. Máme predsa kotvu: v jeho kríži sme boli zachránení. Máme kormidlo: v jeho kríži sme boli vykúpení. Máme nádej: v jeho kríži sme boli uzdravení a objatí, aby nás nikto a nič neodlúčilo od jeho vykupiteľskej lásky. Uprostred izolácie, v ktorej trpíme nedostatkom citových prejavov a stretnutí a zakúšame, ako nám chýbajú toľké veci, vypočujeme si ešte raz zvesť, ktorá je našou záchranou: vstal z mŕtvych a žije medzi nami. On nás zo svojho kríža vyzýva, aby sme našli život, ktorý na nás čaká, vnímali tých, ktorí sa na nás obracajú, aby sme posilňovali milosť, ktorá v nás prebýva, uvedomovali si ju a motivovali sa ňou. Neuhasme tento tlejúci knôt (porov. Iz 42:3), ktorý nikdy neochorie a umožnime mu znova z apáliť nádej.“
Pápež František má rád, uprednostňuje priamu, živú reč. Vyhľadáva bezprostredný kontakt s ľuďmi.
Základnou rečou kresťanstva boli vždy, sú evanjeliá. A evanjelium je predovšetkým priama a živá reč. Reč, ktorá nepotrebuje natoľko poučovať, ktorá sa chce predovšetkým dotýkať ľudského srdca. Ježišova reč bola reč života. Práve touto rečou sa prerozprával z Nazareta až do Jeruzalema. Ľudia ho radi počúvali. Ľudia ho mali radi, ale zákonníci mali s ním problém. Cítili, že to nie je ich reč. Že tá jeho reč sa môže ľahko obrátiť proti nim. Snažili sa ho podchytiť v reči. Postaviť mimo zákon, aj mimo spoločnosť. On ale nepotreboval byť proti nim. Ani oni nemohli byť proti nemu, aspoň nie otvorene.
Keď sa Ježiš ale prerozprával až do Jeruzalema, začal byť problémom aj pre nich. Jeho slovo sa dostalo do samotného stredu židovskej obce. Ba do samotného židovského chrámu. Nebol kňazom. Im ale povedal, že urobili z domu jeho otca tržnicu. Ľud ho miloval. Ľud dúfal, že mu pomôže k slobode, na slobodu. Evanjelium na Kvetnú nedeľu rozpráva, že mu pri vstupe do Jeruzalema ľudia vystrojili slávnostné prijatie. Kládli mu pod nohy ratolesti a volali „Hosanna“. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnané kráľovstvo nášho otca Dávida. „Hosanna na výsostiach“. Akoby cítili, že je ich a že prišiel pre nich. A on vedel, že so svojim slovom nemohol zostať na vidieku, musel sa dostať nielen k srdcu jednoduchého ľudu. Jeho slovo muselo zaznieť aj v chráme, ktorý bol akoby srdcom celej spoločnosti, duchovným stredom celej židovskej obce. Iba v chráme sa jeho slovo, jeho živé slovo, naozaj stalo slovom Božím. Tam sa však začala aj jeho dráma.
On ešte ale predtým tým svojim najbližším chystá večeru. Poslednú večeru, hostinu. Takáto hostina mala u Židov veľmi strohý charakter – bola to Pascha – prechod Pánov. Prítomní museli večerať opásaní, akoby pripravení na cestu. A predsa! Kristus dal tejto večeri uprostred takejto situácie pokojný, hlboký charakter, že sa v nej účastníci smeli dotknúť tých najhlbších a najvnútornejších súvislostí, ktoré prinášajú človeku aj v tých najdramatickejších chvíľach pokoj a istotu.
Vo chvíli, keď im podáva chlieb, hovorí slová: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo, vezmite a pite, toto je moja krv“, spoznávali, o čo v živote ide. Dotýkali sa tých najhlbších vzťahov. Toho najhlbšieho vzťahu k životu, k tajomstvu života, k Láske, k Bohu, k človeku i k sebe navzájom. Kristus ich nazýval priateľmi. Vravel: „Už Vás nenazývam sluhami, ale priateľmi, odovzdal som Vám všetko, čo mne odovzdal otec“. (Jn 15:15) To im dávalo istotu, že nejestvuje nič, čo by ich mohlo rozdeliť. Túto chvíľu spočinutia v tom najhlbšom, v tom Božom nezničila ani blížiaca sa krížová cesta, ani smrť.
Tá pravá skúška ale pre nich prišla na Veľký piatok. Deň ukrižovania Ježiša Krista a pohľad na scénu, ktorá sa odohrala na Kalvárii je aj po dvoch tisícročiach šokujúci, drásajúci, ponižujúci. Ako je to možné, že si ľudia vedia navzájom pripraviť takéto utrpenie, takéto ponižujúce utrpenie. To by sme my nedopriali ani zločincovi. A na Golgote ukrižovali toho najčistejšieho a spravodlivého. Pilát prehlásil, že na ňom nenachádza vinu. Dav kričal, že musí zomrieť, lebo sa vydával za Mesiáša. A v hlbšom zmysle to aj ten dôvod bol.
Stretnutie s dobrým človekom ani dnes pre nás nie je vždy len príjemné. Niekedy nám ten dobrý človek nastaví zrkadlo, zobudí v srdci, vo svedomí výčitky. Ukáže nám, akí sme a to nemáme vždy radi. Nemusí nás odsúdiť. Súd zostane na nás, ak nájdeme silu odsúdenie uniesť. Ak nie, odsúdime jeho. Žiaľ, v ľudských dejinách nezostalo len pri tomto jednom ukrižovanom. V tých istých dejinách boli však ešte mnohí, aj takí, ktorí boli ochotní ísť na kríž tak, ako Ježiš.
Francúzsky vedec historik a filozof René Girard hovorieval, že v ľudskej spoločnosti jestvuje rivalita. A táto rivalita postupne vedie k tomu, že tých slabších odtlačíme od stola, pošliapeme. Keď nás potom dostihne pocit viny, tak ich ešte aj obviníme, ako my hovorievame – odsúdime nevinných. Obetujeme ich ako baránkov. Na tých nevinných položíme my naše viny. Tu sa my kresťania, samozrejme už cítime oslovení a možno aj dotknutí, lebo veď takto rozumieme Krista, ako Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta. Je tu však jeden veľmi dôležitý rozdiel oproti Girardovej reči. Ježiš vzal tie hriechy na seba sám, dobrovoľne. Ježiš stál pri ľuďoch a za ľuďmi, tak ako stojí dobrá matka, alebo dobrý otec za svojimi deťmi. Ba ešte viac. Mnohokrát otec i matka zradia svoje deti. Ale Boh je ten, ktorý to neurobí. A ani Kristus to neurobil. Ani v tej najposlednejšej najkrajnejšej chvíli. Vo chvíli najväčšej úzkosti a utrpenia. Vo chvíli, keď ho dokonca, ako sa zdalo, Boh opustil, on nikoho neopustil. Stál pri človeku a za človekom úplne, bez podmienok. Hasnúci knôt nedohasil a nalomenú trstinu nedolomil.(Iz 42:3 )Takýmto spôsobom bral, vzal na seba hriechy sveta. A takýmto spôsobom, potom po ňom, kráčali aj jeho najbližší učeníci. Na Veľký piatok ho videli premoženého, doráňaného a bola to nielen jeho prehra, bolo to hlboké zúfalstvo pre ľudí, ktorí mu verili. Ich táto prehra vrhla do strašnej tmy, keď ani on im pomôcť nemohol. Ale v nedeľné ráno sa im v tejto tme pomaly otvárajú oči. „Vidia srdcom“. Niektorí jeho blízki našli po ňom prázdny hrob. Nebol teda premožený, neprehral. Nezostal v smrti. A pomaly začínajú chápať tie jeho najhlbšie výpovede.
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho a kto nemá rád svoj život na tomto svete, zachráni si ho pre večný život (Jn 12,24 -25) Moc Božia sa ukazuje aj ako bezmoc, pretože je to Láska a práve pre to, že je Láska, nehľadá víťazstvo nad svetom, ale zomiera v starosti o svet, umiera pre svet a tak vstupuje do Života. Láska na tejto ceste neprehráva. Ona sa na tejto ceste práve uskutočňuje, práve napĺňa, a tomu sa aj my učíme, chceme učiť porozumieť.
Vo filme Čajka, Jonathan Livingston, mladá čajka objaví nový spôsob lietania a života a chce to odovzdať aj iným čajkám. A ich odpoveď? Vyženú ju spomedzi seba. Ona na to povie: „Nebolí ma, že ma vyháňate spomedzi seba, ale že nič nechcete vedieť o novom živote.
Francúzsky vedec, Jezuita Teilhard de Chardin má veľkú túžbu zomrieť v nedeľu na slávnosť Ježišovho zmŕtvychvstania. Táto túžba sa mu splnila.
Naše túžby sú rôzne. No jeho túžba bola vyznaním pravdy, života a viery. Žil z presvedčenia, že vzkriesený Kristus je Život, ktorý nepominie, Nádej, ktorá nesklame, Radosť, ktorú nám nikto nemôže zobrať, Pravda, ktorá nás oslobodzuje od najväčších obáv, Pokoj, aký vie dávať len on. Je Láska, ktorá nikdy nezanikne.
Milí priatelia,
neviem, kedy sa opäť začneme stretávať v našich chrámoch, a v každodennom živote, ale stále duchovne spojený s Vami Vás pozdravujem, myslím na Vás a prajem aj v týchto pohnutých časoch odvahu aj radosť prameniacu z nádeje, z Kristovho kríža Lásky, ktorá obopína celý svet a prináša nám Nový Život.
